Umelecká schôdzka

Možno máte doma to isté a neviete sa rozhodnúť, či je to ujma alebo dar.

Umelec v rodine

Stará mama celý život tvorila, tkala koberce nádherných farieb. Farebné vzory a komplikované náviny osnov na koberce si vyrábala sama.

Svoju umeleckú dušu v sebe vyživovala. Podnikala umelecké schôdzky skoro každý týždeň. Hovorila tomu: „Idem pokukať do mesta“. Keď som chcela ísť s ňou a vyhovárala som sa, že mám o ňu obavu, či môže ísť vo svojom veku sama – rozčúlila sa, že „ani nápad“ a išla sama. Pre istotu v čase, keď som bola v škole.

Rada chodila na miesta, kde videla veci krásnych farieb. Niekedy iba tak – pokukať a niekedy si aj niečo pekné kúpila. Raz priniesla krásnu keramickú misku s pokrievkou. Niečo ako dózu – že „na dačo“. Dávala do nej cukríky. Aj po rokoch, keď sme za ňou na chvíľu prišli, poslala nás zobrať si do dózy cukrík.

Teraz má dózu na cukríky moja mama.

Kreativita ako duchovná cesta

Aj pre mňa je kreativita cesta. Moja prirodzená intuícia má v hluku 21. Storočia  niekedy čo robiť, aby prežila. O to dôležitejšie je vedieť svoju umeleckú dušu v sebe rozpoznať a vyživiť. Rozpoznať v záplave informácií tie, ktoré má zmysel si k sebe vpustiť. Až keď som si v knihe Julie Cameronovej „Umelcova cesta“ prečítala o umeleckých schôdzka, spomenula som si ako si ich stará mama každý týždeň robila.

Umelecká schôdzka je tu popisovaná ako nástroj odblokovania ľudí, ktorí sa chcú vo svojej kreativite posunúť ďalej. Potrebujú sa pohnúť z miesta, napredovať, rozprúdiť svoju energiu a tvoriť. Túto knihu čítam denne. Pripomína mi koľko príjemných a jednoduchých vecí sme si zo života vytlačili a namiesto toho uprednostňujeme stovky zbytočných „musím … “.

Prvá umelecká schôdzka po rokoch

Dlho som sa odhodlávala ísť na svoju umeleckú schôdku. Stále som to odkladala. Nevedela som nájsť miesto a čas, kde by som v malom meste nestretla nikoho známeho a mohla sa predchádzať a dívať iba tak nepozorovane.

Nakoniec som sa odhodla v sobotu. Iba tak som sa popoludní prechádzala prázdnym mestom a obzerala som výklady. Najskôr som z toho bola nervózna a strnulá. Kúpila som si zmrzlinu a chcela som si sadnúť na lavičku, ale nevedela som sa zastaviť. Musela som ísť.

Povedala som si, že zájdem po koniec ulice a vzdám to. A potom to zrazu povolilo a uvidela som vo výklade tričká, ktoré som si chcela odfotiť. Po chvíli sa už všetko pomaličky otáčalo. Prišlo uvoľnenie. A rovnako sa začali ďalšie veci  posúvať aj v nasledujúcie dni.

Zmena

Moja kreativita sa pohla s novou energiou. Dokončila som veci nedokončené. Skústo to aj Vy, je to výzva – ale je to príjemné.

Pozdravujem a želám príjemný a pohodový deň,
Ivanka Gemzická