Príbeh nití

Príbeh nití sa začal písať v roku 1913 – v tomto roku sa narodili moje staré mamy Majka a Margitka. Deťmi boli v čase, keď dievčatá smeli chodiť do školy iba šesť tried a ako tridsaťročné v roku 1943 riešili problémy o akých sme my v tridsiatke nemali ani tušenia. Obom sa im po vojne narodilo ďalšie dieťa, dnešní sedemdesiatnici – moji rodičia.

Boli to veľmi láskavé a silné ženy. To je prvé, čo mi dnes napadne, keď si na ne spomínam. Stará mama Majka mi bola sprievodcom do mojich 23 rokov – bola som jej prvé vnúča. Mala na mňa nekonečné more času. Nekonečne dlho dokázala s úsmevom počúvať všetko, čo sme jej ako deti narozprávali. Najradšej som bola, keď začala rozprávať ona – bolo to veľmi zriedkavé, ale o to viac si to pamätám. Najviac sa mi samozrejme páčili príbehy o tom, čo vyviedol ako malý môj otec 🙂

Milovala nedeľné popoludnia, keď si vyšla do záhrady čítať alebo iba tak, posedieť. Každé ráno akéhokoľvek dňa si vždy na chvíľu sadla na svoje obľúbené miesto v dome, a premietla si v hlave čo bude v ten deň robiť. Na tom mieste sedávala celé roky. A celé roky bola na tom mieste tá istá stolička.

Trinástou komnatou bola pre mňa jej skriňa – ešte aj po rokoch bola plná vyšívaných vecí, ktoré si sama vyšívala do svojej výbavy. Vyšívala na plátno, ktoré bolo utkané z vlastnoručne upradených nití na kolovrate, ktorý je na obrázku. Kyticu ľalií zo záhrady mojej mamy sme s vďakou a láskou  pripravili pre ňu.

Stará mama Margitka žila o dvadsať rokov dlhšie. Zimu vždy trávila u mojich rodičov, leto vo svojom letnom sídle – kde prežila väčšinu života. S ňou sme spoznali múdrosť a vďačnosť človeka, ktorý prežil viac ako sto rokov.  Nezabudnuteľný je pre mňa jej v posledných rokoch života obľúbený vtip:

• „Koľko máš rokov?“
• „Štyridsať“
• „To je nič, ja mám sto!“ – a vždy sa potom zasmiala.

Ešte aj po deväťdesiatke vládala tkať na krosnách koberce. S neuveriteľnou energiou prekročila  v sukni dosku na sedenie, ktorá bola ich súčasťou. Ako staršej mi dovolila niekedy tkať – to, že dovolila bolo vyznamenanie.

Na tkaní je najzložitejšia príprava a návin osnovy – to podľa starej mamy Margitky vedel len ten, kto má na nite „pochopa“. Vysvetľovanie u nej neexistovalo. Hovorila mi: “Buď to vidíš, alebo nie – ale ty to vidíš“. Pamätám si ako ma tie špulky, kolovraty a nite na jej šope vždy magicky priťahovali a nikdy sa mi od nich nechcelo odísť.  Rám, na ktorom sú pripevnené naše fotografie pochádza z krosien, na ktorých tkala naposledy. Žltobiela kytica na obrázku pod úpletom z bylín je pre ňu.

Ďalšou ženou v príbehu je moja mama. Odkedy sa pamätám, vždy mala rozložený šijací stroj. Istý čas som sa domnievala, že šiť naučila všetkých na svete – pokiaľ ma stará mama nevyviedla z omylu, že „ju teda nie“. Keď som mala asi dvanásť, kamarátka mi povedala že som klamárka, lebo také veci čo nosím sa šiť doma nedajú – a dali sa. Po rokoch sa naučila skvele šiť s  pomocou mojej mamy aj ona.

S mamou dodnes spoločne mudrujeme o strihoch aj o živote. A dúfam, že ešte dlho budeme. S rokmi sme k tomu  pridali ešte mužov, deti, maľovanie na hodváb, Powertex a paličkovanie. Svojou spoločnosťou a múdrosťou osviežuje podporujúce ženské stretnutia, ktoré pre Vás spolu s ďalšími ženami tvorím.

Magické nite na špulkách zo šopy starej mamy ma pritiahli k paličkovaniu. Naučila som sa to v Španej Doline. Učili nás babičky štýlom mojej starej mamy Margitky – „buď to vidíš alebo nie“ – na šťastie som to videla 🙂  Na konci kurzu nám jedna z babičiek povedala: „Ženy, všetkým Vám to paličkovanie pasuje“ Vtedy som to ešte nevnímala ako ženský kruh – ale bol tam a bol veľmi silný.

Takto sa postupne stalo, že nite sú pre mňa symbolom ženskosti. Keď vidím naše fotografie na krosnovom ráme, vidím ženský kruh a uvedomujem si,  že sme všetky silné.  Paličkovanie a oživovanie ženských kruhov je môj diel príbehu nití. Oboje podporujem rada a s láskou.

Tento kvetinový objekt vznikol s cieľom podporiť Festival kvetov 2016 v záhrade Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.