Čo mi povedal pán Bohúň?

Na galériu som sa vždy dívala ako návštevník. Teraz, keď v nej pracujem sa tiež snažím na ňu tak dívať. Len už mám aj pohľad zvnútra. Venujem jej veľa času a to, čo ma na nej najviac baví sú príbehy.

Za každým obrazom je príbeh. Nikdy som sa na výtvarné umenie takto nedívala. Ale teraz, keď sa často stretám s príbehmi autorov sa mi zmenil uhol pohľadu. Najviac ma zatiaľ oslovil životný príbeh Petra Michala Bohúňa.

V lete v rámci Detského ART tábora sme s deťmi navštívili TATRÍN. Keby ste to v Liptovskom Mikuláši hľadali – tak sú to dvere presne oproti vchodu do galérie. Tam som prvý krát v jeho bývalej pracovni podrobne počula jeho celý príbeh. Do Liptovského Mikuláša sa dostal ako evanjelický farár a ušiel z neho ako človek prenasledovaný pre svoje presvedčenie v časoch maďarizačného útlaku. Celý jeho príbeh prináša aj wikipédia – ak ste zvedaví, tak „pogooglite“.

O niekoľko týždňov neskôr sme s Klubom priateľov výtvarného umenia navštívili poľské mesto Bielsko-Biala, kam odišiel so svojou rodinou hľadať lepšie životné podmienky. V tomto meste ich aj našiel. Maľoval portréty, v ktorých dokázal zachytiť psychiku človeka. Po maľbe série obrazov Krížovej cesty pre kostol v Bielsko-Bialej mal už vždy veľa objednávok a práce a svoju rodinu dokázal zabezpečiť.

Na jeho obrazy sa dívam očami návštevníka, ktorému sa páčia. Ku mne hovorí hlavne jeho osobný príbeh. To je možno už aj pracovná deformácia – v marketingu sa všetko začína príbehom 🙂 Keď ho galérii robím, samozrjeme , že príbehy autorov sú prvé, čo ma zaujíma. Pre mňa je pán Bohúň predovšetkým človek, ktorý sa v ťažkej životnej situácii dokázal posunúť ďalej a vedel za pomoci svojich priateľov nájsť pre seba a svoju rodinu nové miesto pre život.

A aby som odpovedala na otázku, ktorú som dala v nadpise tohoto článku: „Čo mi povedal pán Bohúň?“

Pripomenul mi,  že vždy má zmysel hľadať nové cesty a nové riešenia, keď tie staré prestanú fungovať.

A práve na toto je podľa mňa dobré umenie. Ako keby niekde hore vedeli, že v 21. storočí budem žiť v šialenom tempe a budeme potrebovať UPOMIENKY z minulosti, aby sme si pripomenuli svoju ľudskú hodnotu. Akoby dnes všetko muselo byť ihneď a dokonalé. Skúste dnes niekomu povedať, že mu samozrejme viete pomôcť a aj mu pomôže ale treba na Vás počkať. Prekvapený, že 🙂

Život je cesta, a my sa stále učíme. Človek sám niekedy netuší, akú má silu a aké poznanie v sebe ukrýva.