Leto som si už dlhšie plánovala ako obdobie výletov, fotografovania a písania. Veľmi som sa naň tešila a teraz je tu. Každý víkend máme za cieľ navštíviť miesto, kde sme ešte neboli. Minulú sobotu sme boli v Stanišovskej jaskyni v Jánskej doline. Jaskyňa je iný svet – mobil bez signálu a na internet si ani nespomeniete.
Na ukážkovom priereze vápencom vidieť pár jemných čiernych čiarok – to sú obdobia, keď sem človek chodil a očadil steny fakľami. Jaskyňa je stará dva milióny rokov. Stále je v nej ticho, tma a pokoj. Tá malá čierna čiarka po návštevníkoch pre ňu veľa neznamená.
Dnes už návštevníci nečadia fakľami. Pri vstupe sme dostali čelovky – všetci, aj malé deti. Prešli sme pár krokov, a môj päťročný syn do ticha vyhlásil: „Mami, …“ – už som tŕpla, že na celú jaskyňu zahlási ako sa tu nudí. A on povedal: „ … je tu pekne“. V jaskyni nie sú, kvaple – tie ľudia odniesli, sú tam len kamene, ticho a tma.
Najšokujúcejšiu vec som videla na záver. Na konci jaskyne návštevníci postavili míľnik – miesto, ktoré je akýmsi predelom medzi dvoma svetmi. Svetom ticha a pokoja a hektickým tempom 21. Storočia. Niektorí okoloidúci návštevníci tam položili kamene, iní chceli po sebe nechať niečo svoje a tak tam zavesili rôzne veci z ruksaka. Bola to ozaj zvláštna zbierka vecí, ktorá vypovedá o nás, ľuďoch 21. storočia.
A kde je tá inšpirácia, ktorá plynie z tohto výletu? Cestou domov som myslela aj na to, o čo sme vlastne múdrejší ako ľudia, ktorý žili v storočiach pred nami a čo po nás zostane. Moje ďalšie cesty viedli do knižnice k obrázkom starých vykopávok 🙂